Môj príbeh

          Tento blog chcem venovať všetkým, čo sa neustále škriabu na vrchol kopca a padajú a takto znova a znova. Tento blog je o čudnej chorobe tejto doby a životnom prostredí, ktoré nepriaznivo pôsobí na precitlivené telá ľudí ako som ja. Je pre alergikov a ľudí s intoleranciami! Mám potrebu sa vyrozprávať a tento článok je posledná bodka za kapitolou, ktorú chcem ukončiť... a hlavne chcem upozorniť ľudí s alergiami a kožnými chorobami, že pôvodom ich trápení môže byť práve táto choroba.

 

        Tak a je to tu. Finálna diagnóza. S pokojnou hlavou prijímam vysvetlenie na zdravotné problémy nakopené za takmer 19 rokov. A so zimomriavkami po celom tele pomýšľam na budúcnosť. Histamínová intolerancia, inak povedané moje telo nestrávi histamín, ktorý je skoro v každej potravine. A intoxikácia spôsobuje celý balíček problémov....

 

        Aspoň už viem, že nie som blázon, nie som vystresovaný hypochonder, čo si svoje problémy vsugeruváva a vymýšľa. Už mám odôvodnené celoživotné trápenia. Koľko ľudí mi povedalo, že moje zdravotné problémy sú bludy, koľko doktorov ma vysmialo. A teraz už viem – že nie som blázon! 

 

        Už  keď som bola malá, sem-tam som mávala závrate, stavy na odpadnutie, točenie hlavy alebo nevysvetliteľnú únavu. Neskôr mi začali dýchacie ťažkosti a doktor mi spravil testy a samozrejme, že ma poslal kade ľahšie s tým, že mám neurovegetatívnu dystoniu (teda vsugerované dýchacie ťažkosti). Samozrejme k tomu sa pridali problémy so zrakom, ale doktorka ma ukľudnila s tým, že mám ukážkový zrak.

 

        A takto by sa dalo opísať mnoho drobností, ktoré som si ako decko všímala, ale keďže mi všetci do hlavy vtĺkli, že som úplne v poriadku, neriešila som to. Až do minulého roka, kým som neskončila v nemocnici. Vyhádzala som sa po celom tele žihľavkou (škrabala som sa priam do krvi), samozrejme kožní doktori nevedeli zistiť príčinu, a opäť to pripísali len mojej psychike. Ževraj stres pred Anglickom, paradoxne, vtedy som sa cítila asi najšťasnejšie za celý život. A takto sa začal asi najnepríjemnejší kolobeh problémov.

 

       Moje telo sa bránilo, tuho sa chcelo vzoprieť niečomu neznámemu v mojom tele. Často sa mi stávalo, že niekoľko krát do týždňa som doslova bola offline. Celý deň v posteli, pričom som vedela, že fyzicky som úplne zdravá, až na žihľavku s neznámym pôvodom. Predstavte si ten pocit, že len ležíte, ste šialene unavení, nič nemôžete, ani nechcete.. proste len spať. Po týchto dňoch som sa vždy pozviechala a nasadila šialené tempo, úplna eufória, priam nadnesenosť a vášeň preto, čo som robila.. Všetko vždy išlo fajn a potom zase kolaps. Aspoňa raz do týždňa, úplna neschopnosť ísť do školy, alebo hocikam inam. Potom prišli rôzne zápaly, aj močového mechúru, hltanu a tak podobne.. Stále niečo, všetko sa vracalo a potom mi začali zabijacke migrény. Také krásne, že ten migrénový záchvat expandoval do mozgu a ja som nemohla, nič iné, len zúfalo ležať a ani sa nepohnúť. Pretože s každým pohybom to bolo horšie a horšie. Tieto migrény trvali aj 3 dni bez prestávky. Lieky nezaberali, práveže sa to s nimi len zhoršovalo, srdce mi vždy pri tom bilo ako o život. K tomuto všetkému pribudla strata pamäte. Verte, alebo neverte, no zatiaľ, čo som bola v Anglicku, tak som úplne zabudla na svoj predošlý život na Slovensku.... žila som akoby v istom sne. Už vtedy som vedela, že môj mozog pracuje akosi čudne. Akoby moja hlava bola obrovský balvan a moje telo ho musí niesť dňom i nocou... Žiadna úlava. Totálne odpálená krátkodobá pamäť, miestami som nebola schopná si spomenúť ani na mená niektorých mojich najbližších, čím som sa samozrejme dostala do nepríjemných situácií. Iba občasne som chytila opäť zažívala momenty eufórie a chuti do života. Nebolo mi to jasné ani náhodou, vskutku som si začínala myslieť, že som prípad pre psychiatra... Následne na to som mávala som záchvaty plaču, ktoré boli spustené miestami len drobnými útokmi na moju osobu. Nič, čo by som mala brať vážne, ale mňa to dokázalo zložiť tak, že som prerevala aj celé dni... A niekedy som bola ten najsilnejší a najvyrovnanejší človek, akého ľudia okolo mňa poznali... Miestami som bola mrzutá, až depresívne temná, anemický výraz ako vyšitý. Ako čerešnička na torte boli lieky. Jeden za druhým, len aby som nemusela cítiť to žihľavkové svrbenie. Ľudia, čo majú ekzémy alebo iné kožné choroby, určite vedia o čom hovorím. Z liekov som bývala unavená ešte viac. Bežne som si dávala poobedňajšieho šlofíka, len aby som normálne fungovala. Mávala som v škole aj také chvíle, keď som nedokázala mať vzpriamenú hlavu a telo, nieto ešte držať viečka otvorené. Cítila som sa, akoby mi svet ubiehal pred očami, akoby som sa strácala a ponárala sa pod zem, všetko plynulo bezo mňa. Zhruba takto vyzeral môj posledný rok. Striedavo výborne alebo opačne – príšerne. 

 

       Toto leto sa začalo  mojím príchodom na Slovensko, bolo to super, všetci sa tešili a podnikali sa veci... :) Začali sa však nepríjemné tráviace ťažkosti. Tie som mala tak zbežne aj počas roka, ale cez leto sa to vyhrotilo. Moje telo opäť nezvládalo akýsi nápor a skončila som so zápaleným hrdlom doma v posteli. Po vyliečení boli tráviace ťažkosti tak zlé, že som sa často zložila do postele a ani sa nepohla, to už sa však stalo pre mňa akousi rutinou. Leto vrcholí, a mna pomaly premáha infekcia moč. ciest. Jeden nezabudnuteľný večer si dám paradajku s chlebom a vajcom a v tom momente mi začne dýchavičnosť a pálenie záhy, akoby som bola alergik. Žeby alergie, žeby celiakia? Všetky príznaky leta začínali byť úplne rovnaké ako symptóny opísané alergikmi. Ten večer mi z nevysvetliteľných dôvodov vyhŕkli slzy. Úplne z ničoho nič, blbá nálada, skoro až depresia. Ráno som sa zobudila a dýchavičnosť pretrvávala, až som sa začala báť. Brat mi zavolal sanitku a keď došli, pichli mi injekciu kortikosteroidov na silné alergie. Ale keď som im povedala, že alergie nemám potvrdené, sanitár mi vynadal, že som sprostá a prečo ich otravujem. Tak som si poležala na centrálnom príjme, oblbnutá liekmi a opäť raz smutná z toho, že som asi blázon. V ten deň mal oco nehodu a následne na to rýchly presun do Popradu. Choroba sa vyhrotila, antibiotiká, dvojo antihistaminík denne, len aby som sa cítila normálne. Keď už bol nanešťastie nebohý (ešte teraz som z toho mimo), všetky problémy sa dvojnásobne zhoršili, tak som si jednoznačne myslela, že sú to psychické problémy a stres so životných udalostí. Žihľavka na nevydržanie... všetky červené škvrny vždy až tak navreli do takých vypučaných máp. Potom testy na alergie a celiakiu a všetko samozrejme negatívne... močové cesty opäť zapálené, ďaľšie kolo antibiotík... Začiatok na novej škole, neschopnosť komunikovať, alebo mať záujem o začlenenie sa. Svet opäť ubieha okolo mňa a mne sa stráca pred očami. Nie som schopná chodiť do školy, bez toho, aby som aspoň jeden-dva dni nevymeškala. Hnusí sa mi tam byť a je to na nevydržanie, keď som unavená akoby som mala za sebou osemtisícovku...

 

        A nakoniec dorazili zabudnuté výsledky testov. Histamínová intolerancia. Intoxikácia histamínom, ktorý mi po celý život spôsobovol šarapatu, opísanú vyššie. Histamín, ako jeden z biogénnych amínov, reaguje na zápaly a keď je ho veľa, je toxický a spôsobuje tráviace ťažkosti, kožné i nervové. Chýba mi enzým, ktorý mi ho odbúrava z tela a jediné riešenie je prísna diéta – teda nejesť potraviny s vysokým obsahom histamínu. Čo je skoro všetko (najmä mäso, ryby, vajcia, mlieko, mliečne výrobky, paradajky, kvasnice, alkohol, množstvo ovocia a zeleniny... a zoznam pokračuje..), obmedzená som teda na asi 10 až 15 potravín. Zaujímavé je, že moje telo momentálne akceptuje najčersvejšie a chemicky najnezávadnejšie potraviny (čo je v dnešnej dobe nonsense).

 

         Je to  vskutku nahovno... Ale konečne som to zo seba dostala. Mám potrebu uzatvoriť túto kapitolu môjho života a ísť ďalej. Musím pozbierať všetky sily na to, aby som mohla konečne normálne žiť, bez toho, aby ma každú chvíľú niečo zložilo. Teším sa na nadchádzajúce chvíle, aj keď viem, že to nebude zrovna najľahšie. Nuž, okolnosti našich životov nie su vždy najideálnejšie, ale nemá zmysel sa vzdávať. :) Týmto posielam úsmev a energiu všetkým, čo sú obeťami podobného údelu! :)